Temné momenty

Milí čitatelia,

nie každý deň v našom živote je veselý. Nie každý deň sa chceme usmievať. Občas sa necháme polapiť do spárov úzkostí. Následujúce texty nie sú ničím väčším než len výplodom mojich občasných smutných dní. Mojim zámerom bolo preniesť svoj hnev do textov a doslova sa vypísať. Ak ste sa rozhodli, že si  to naozaj chcete prečítať, tak len dúfam, že to vo vás niečo zanechá.

---

Nenávidím tieto riadky. Nenávidím skladanie slov do viet. Nerozumiem ľudom, ktorí to nazývajú umením a nerozumiem tým, ktorí ho hodnotia. Kto nám dal právo hodnotiť? Kto nám dal právo vlastniť, ničiť, ubližovať? Máme právo žiť, nie je to dosť? Nenávidím samotu. A búrky. Búrky pocitov. Nenávidím hodiny presedené v tmavom kúte mojej duše. Netuším nič o živote. O tom ako funguje vesmír. Ako funguje nenávisť. Alebo láska. Neviem ako správne poskladať toto puzzle. Nedostala som správnu nápovedu. Alebo puzzle. Alebo nie som správna ja? Kto mi to dosvedčí? Kde hľadať chybu? V sebe či vo vás? V duši či v mysli? Som to ja, čo hľadám chybu alebo chyba, čo si hľadá mňa? Čo ak ma nájde? Nemám šancu prežiť v tomto svete. Čistá. Nik nemá. Nik nedostal tú moc prežiť. Máme len dve možnosti. Žiť 50 rokov alebo umierať 50 rokov. Nie je možnosť prežiť. Nechcem sa báť, no bojím sa. Nechcem dospieť, no dospievam. Rastiem. Pomaličky. Pomaly. Tak ako rad borovíc pri mojom dome. Tak ako srny či medvede žijúce v lesoch hneď za kopcom. Ja nechcem umierať 50 rokov, nechcem umierať ani deň. Vraj sa človek dožíva priemerne 80 rokov, no umiera už v 25. Spočíva v tomto naša inteligencia? Alebo sme bežali naspäť k štartu? Nenávidím tieto riadky. Nenávidím tú silu, ktorá ma drtí z vnútra. Volám to bolesť. Bolesť zo straty niečoho, čo sme nikdy nemali. Človek však nemôže stratiť to, čo ešte nenašiel rovnako ako nemôže nájsť to, čo ešte nestratil. Bolesť nás robí ľuďmi.Takže, ak je bolesť len fiktívna, ani my ľudia nie sme reálni.

Potknutie sa

Priatelia, toto je niekoľko rokov stará, pre mňa dôležitá "báseň", napísaná pod impulzom hnevu, i keď nešlo o nič skutočne dôležité. Už sa s ňou nedokážem stotožniť, no slúži mi ako pripomienka toho, čím som si vtedy emočne prechádzala. 

Môj život je smrť,
moje žitie je umieranie.

Ničím, vraždím, zabíjam.
Som súčasťou nehynúceho ľudského vírusu.

Som skaza, som mor, som temnota.

Tvoj život za ten môj.
Tým, že žiješ ma zabíjaš, no tvoju smrť by som neprežila.

Tvoja existencia ma drží pri živote
predĺžujúc tak moje utrpenie.

Večné zatratenie,
škrípanie zubami.

Si skaza, si mor, si temnota.

Klinec do tela, tmu do duše.

Katarzia? Vykúpenie?
Uhorenie! Zatratenie!

Sme skaza, sme mor, sme temnota.

Koniec.