Z pera 14-ročnej Simy. Sama som prekvapená. :D
Zašla som za najbližší roh, ktorý som spatrila. Naskytol sa
mi pohľad na temnú, úzku uličku, ktorej koniec ležal pri vchode do osamoteného starého prázdneho
domu. Dom patril starcovi, ktorý už dávno zomrel. Jeden čas sa povrávalo, že tam straší, no to
mi bolo teraz ukradnuté. Na kostole odbila jedenásta hodina. Prehrabla som si hnedé
plavé vlasy, odhrnula rukáv a pomocou koženého opasku priškrtila ruku
tesne pod ramenom. Zatočila sa mi hlava. Oprela som sa o chladný, na dotyk
drsný múr, aby som udržala rovnováhu, z vačku vytiahla malý igelitový
sáčok a utrasenými rukami ho začala rozbaľovať. V balíčku sa ukrývala ihla, striekačka
a malá sklenená fľaštička. Ihlu sa
mi na tretí krát podarilo zapichnúť do striekačky. Odsala som zo skúmavky pár
mililitrov tekutiny, pohľadom prebehla po striekačke a vyhľadala na ruke žilu.
K vyblednutej, suchej a dopichanej pokožke som priložila injekciu
a pritlačila. Ihla prenikla cez kožu priamo do žily. Krátkym pohybom som
do nej vpustila podradnú kvapalinu. Dobrá nálada a pocit šťastia sa
dostavili ihneď. Celým mojím znetvoreným telom koloval adrenalín, ktorý do pár
minút vyprchal. Sily ma opustili, telo ochablo a bezvládne sa zrútilo na
betónovú zem ako kus starej sprachnivenej handry. Celý svet sa mi začal rozmazávať priamo pred
mojimi očami. Zúfalú, previnilú, pokleslú náladu vystriedal len dočasný pocit
falošného šťastia. Necítila som strach,
žiadne obavy...nič len umelú radosť, ktorá vyzerala tak pravo a nefalšovane.
Samozrejme to bol len klam, ktorý si žiadny drogový adikt neuvedomuje. Zavrela som oči a zhlboka
vydýchla. S výdychom moje telo opustil aj život. Tma ovládla telo človeka, ktoré nehybne
ležalo na zemi. Moje telo. Predo mnou sa zjavil temný, nepriestranný tunel, na
ktorého konci žiarilo jasné svetlo.
Tunel bol vydlaždený červenými tehlami a vyzeral presne ako
podzemné metro, ktorým jazdievam do školy. Potkla som sa o koľaj a spadla
na zem. Odrela som si lakeť a na rozbitom skle dorezala nohu. Rukou som si
pretrela bradu a zistila, že krváca tiež. Na mojom tele visela špinavá biela
košeľa teraz už zamazaná od krvi. Postavila
som sa a po bosých nohách kráčala ku svetlu. Ruky k nemu automaticky vystrelili a začali hmatať na prázdno. Svetielko sa začalo zmenšovať
a blednúť. „Nie! Nie!“ Ozvena kriku pohltila tunel. Oblial ma skľúčený pocit samoty.
Tak toto je smrť? Takto vyzerá peklo? Zostanem
na veky vekov trčať tu? Niekde medzi peklom a zemou? Takto ľudia
volajú večné zatratenie? Topila som sa v beznádeji , keď ma niečo
začalo ťahať preč. Celá táto ilúzia
tunela sa rozpadla na miliardu častíc. Dostala som nutkanie otvoriť oči. Silné,
prenikavé svetlo ma oslepilo. Začala som žmurkať a rýchlo dýchať. Suchý
pocit v hrdle ma rozkašlal. Chlapec v jeansoch a čiernom tričku
mi podával pohár s vodou. Prijala som ho a odpila si. Zrak sa mi
pomaly začal vracať a tvár muža mi pripomenul jeho, hoci mal rozdielne
črty. Porozhliadla som sa po miestnosti a spoznala v nej fakultnú
nemocnicu. Za to môže on? On ma zachránil? Kútiky úst sa mu roztiahli do
širokého úsmevu, keď zistil, že som v poriadku. „Už si okej.“ Prehovoril
nežným hláskom a jeho belasé oči ma donútili veriť mu.
