Blízka vzdialenosť

Z pera 14-ročnej Simy. Sama som prekvapená. :D 

Zašla som za najbližší roh, ktorý som spatrila. Naskytol sa mi pohľad na temnú, úzku uličku, ktorej koniec ležal  pri vchode do osamoteného starého prázdneho domu. Dom patril starcovi, ktorý už dávno zomrel.  Jeden čas sa povrávalo, že tam straší, no to mi bolo teraz ukradnuté. Na kostole odbila jedenásta hodina. Prehrabla som si hnedé plavé vlasy, odhrnula rukáv a pomocou koženého opasku priškrtila ruku tesne pod ramenom. Zatočila sa mi hlava. Oprela som sa o chladný, na dotyk drsný múr, aby som udržala rovnováhu, z vačku vytiahla malý igelitový sáčok a utrasenými rukami ho začala rozbaľovať.  V balíčku sa ukrývala ihla, striekačka a malá sklenená fľaštička.  Ihlu sa mi na tretí krát podarilo zapichnúť do striekačky. Odsala som zo skúmavky pár mililitrov tekutiny, pohľadom prebehla po striekačke a vyhľadala na ruke žilu. K vyblednutej, suchej a dopichanej pokožke som priložila injekciu a pritlačila. Ihla prenikla cez kožu priamo do žily. Krátkym pohybom som do nej vpustila podradnú kvapalinu. Dobrá nálada a pocit šťastia sa dostavili ihneď. Celým mojím znetvoreným telom koloval adrenalín, ktorý do pár minút vyprchal. Sily ma opustili, telo ochablo a bezvládne sa zrútilo na betónovú zem ako kus starej sprachnivenej handry.  Celý svet sa mi začal rozmazávať priamo pred mojimi očami. Zúfalú, previnilú, pokleslú náladu vystriedal len dočasný pocit falošného šťastia.  Necítila som strach, žiadne obavy...nič len umelú radosť, ktorá vyzerala tak pravo a nefalšovane. Samozrejme to bol len klam, ktorý si žiadny drogový adikt neuvedomuje.  Zavrela som oči a zhlboka vydýchla. S výdychom moje telo opustil aj život.  Tma ovládla telo človeka, ktoré nehybne ležalo na zemi. Moje telo. Predo mnou sa zjavil temný, nepriestranný tunel, na ktorého konci žiarilo jasné svetlo.  Tunel bol vydlaždený červenými tehlami a vyzeral presne ako podzemné metro, ktorým jazdievam do školy. Potkla som sa o koľaj a spadla na zem. Odrela som si lakeť a na rozbitom skle dorezala nohu. Rukou som si pretrela bradu a zistila, že krváca tiež. Na mojom tele visela špinavá biela košeľa teraz už zamazaná od krvi.  Postavila som sa a po bosých nohách kráčala ku svetlu. Ruky k nemu automaticky vystrelili a začali hmatať na prázdno. Svetielko sa začalo zmenšovať a blednúť. „Nie! Nie!“ Ozvena kriku pohltila tunel.  Oblial ma skľúčený pocit samoty. Tak toto je smrť? Takto vyzerá peklo? Zostanem  na veky vekov trčať tu? Niekde medzi peklom a zemou? Takto ľudia volajú večné zatratenie? Topila som sa v beznádeji , keď ma niečo začalo ťahať preč.  Celá táto ilúzia tunela sa rozpadla na miliardu častíc. Dostala som nutkanie otvoriť oči. Silné, prenikavé svetlo ma oslepilo. Začala som žmurkať a rýchlo dýchať. Suchý pocit v hrdle ma rozkašlal. Chlapec v jeansoch a čiernom tričku mi podával pohár s vodou. Prijala som ho a odpila si. Zrak sa mi pomaly začal vracať a tvár muža mi pripomenul jeho, hoci mal rozdielne črty. Porozhliadla som sa po miestnosti a spoznala v nej fakultnú nemocnicu. Za to môže on? On ma zachránil? Kútiky úst sa mu roztiahli do širokého úsmevu, keď zistil, že som v poriadku. „Už si okej.“ Prehovoril nežným hláskom a jeho belasé oči ma donútili veriť mu.