Každý víkend medzi treťou a štvrtou
hodinou rannou sedím v nie moc komfortnom kresle a sledujem ľudí
v ich najotvorenejšej a najúprimnejšej podobe. Na mieste, kde
sedávam, je prítmie a dym z cigariet stúpa ku stropu všade navôkol
mňa. Sledujem prítomných - občas aj súdim. Po polnoci sa tu totiž zvyknú diať tie
najzaujímavejšie veci.
Prvý mesiac. Ešte sa len zaúčam, už
ma zákazníčka volá von. Nasledujem ju. Vytáča číslo, zdvihne to polícia. Neviem
o čo sa jedná, no vraj som jej za svedka. Niekto ju obťažoval. Zahrnuté sú
v tom drogy. Prichádza polícia v civile, vyšetrujú prípad, no odchádzajú
naprázdno. Zákon porušený nebol, a tak nemohli urobiť nič.
Iný večer. Stojím za barom. Z diaľky
ku mne doľahne zvuk rozbitého skla. Zisťujem, čo sa deje. Chalan zhodil pohár
kofoly. Nič zaujímavé, rozliate poháre sú na každodennom poriadku. Vraciam sa
k práci. Opäť zvuk rozbíjajúceho sa skla. Teraz už nešlo o nehodu, ten
fagan hodil popolník o stenu. Esbeskári mu dohovárajú. O pár sekúnd
letí vzduchom i plastový nápojový lístok. Rozbíja sa. Stojím pri ňom a kričím
naňho, nech sa láskavo ukľudní. Chalan začne byť agresívny. Pustí sa do bitky s kolegom.
Vymenia si údery. Konečne za hlasitého vykrikovania odchádza preč. Zbieram
črepy z popolníka, umývam podlahu.
Je skoro ráno. Žena sedí pokojne za
stolom. Doteraz bol v práci celkom pokoj. Stojím pri výčape, rajón mám pod
dohľadom. Žena vstane a rozbehne sa k stolu naproti. Prevrhne barovú
stoličku aj s mužom, ktorý na nej sedí. V hlave sa mi
v milisekunde prehrá množstvo scenárov, akými by táto situácia mohla
skončiť. Rozbije si hlavu? Rozláme sa stolička? Príde sanitka? Realita,
našťastie, až taká dramatická nebola. Chlapík sa pozviecha zo zeme a prosíka
esbeeskárov, aby ženu nevyvádzali von. Vraj jeho bývalá. Pach alkoholu sa nad
mužom vznáša ako jeho zlá aura. Je príliš opitý, a tak na fyzické útoky
nereaguje, no my áno. Obzvlášť, keď sa tá šialená žena neovládne
a celou silou sa zaženie po pohári, ktorého obsah doletí až k nám, za
bar. Zvyšok šichty pokračuje pokojne. V podstate len ďalšia z mnohých
nocí u nás v práci.
Inú noc ku mne prichádza slečna približne
v mojom veku a objednáva pitie sebe aj partii. Sleduje ma očami zahalenými
do skleného závoju. Usmieva sa. Tieto okamihy síce prežíva, no zajtra si mnoho
z nich už pamätať nebude. Všetci sem prichádzajú len za jedným účelom. Neriešiť.
Vzdialiť sa realite. I keď len dočasne.
S každým novým sklom na stole,
zdá sa, je pre nich ľahšie a ľahšie povedať pravdu, urobiť to, čo im morálka
a slušné vychovanie zakazujú. Niektorí prichádzajú po vlastných a
odchádzajú opretí o priateľov, iní prichádzajú ako ľudia, no podnik opúšťajú
ako dobytok v sprievode esbeeskárov. Väčšina z nich za nami
chodí, pretože si myslia, že im poskytujeme niečo dobré. Dobrú náladu,
bezstarostnosť, pocit voľnosti. Pravdou však je, že čím viac toho chcú
nadobudnúť, tým viac toho strácajú.
To, o čom tu hovorím, je ľudská
dôstojnosť. Je to hodnota, s ktorou sa rodí každý z nás, no vďaka alkoholu
o ňu už mnoho ľudí prišlo. Keď však takých ľudí pozorujem zo svojho
nekomfortného kresla každý víkend, som presvedčená, že ich vlastná dôstojnosť
pre nich už dávno stratila hodnotu.
Kultúrnosť sa nevytráca pri
jednom poháriku vína. Ani pri dvoch či troch. Alkohol je ako oheň. Dobrý sluha,
ale zlý pán. Hranica medzi tým, kedy máme hladinu alkoholu pod kontrolou
a kedy nie, v skutočnosti nie je taká výrazná, ako sa zdá. Je to úzka
línia a jej prekročenie môže mať katastrofálne dôsledky. Oddávanie sa
alkoholu je a vždy bude prechádzka po tenkom ľade, ktorý sa skôr či neskôr
preborí a vás stiahne ku dnu. Potom už je to len otázkou šťastia, či sa
nájde človek, ktorý vás vytiahne von a opäť postaví na nohy.
