Milí čitatelia,
nie každý deň v našom živote je veselý. Nie každý
deň sa chceme usmievať. Občas sa necháme polapiť do spárov úzkostí. Následujúce
texty nie sú ničím väčším než len výplodom mojich občasných smutných dní. Mojim
zámerom bolo preniesť svoj hnev do textov a doslova sa vypísať. Ak ste sa
rozhodli, že si to naozaj chcete
prečítať, tak len dúfam, že to vo vás niečo zanechá.
---
Nenávidím
tieto riadky. Nenávidím skladanie slov do viet. Nerozumiem ľudom, ktorí to
nazývajú umením a nerozumiem tým, ktorí ho hodnotia. Kto nám dal právo
hodnotiť? Kto nám dal právo vlastniť, ničiť, ubližovať? Máme právo žiť, nie je
to dosť? Nenávidím samotu. A búrky. Búrky pocitov. Nenávidím hodiny presedené v
tmavom kúte mojej duše. Netuším nič o živote. O tom ako funguje vesmír. Ako
funguje nenávisť. Alebo láska. Neviem ako správne poskladať toto puzzle.
Nedostala som správnu nápovedu. Alebo puzzle. Alebo nie som správna ja? Kto mi
to dosvedčí? Kde hľadať chybu? V sebe či vo vás? V duši či v mysli? Som to ja,
čo hľadám chybu alebo chyba, čo si hľadá mňa? Čo ak ma nájde? Nemám šancu
prežiť v tomto svete. Čistá. Nik nemá. Nik nedostal tú moc prežiť. Máme len dve
možnosti. Žiť 50 rokov alebo umierať 50 rokov. Nie je možnosť prežiť. Nechcem
sa báť, no bojím sa. Nechcem dospieť, no dospievam. Rastiem. Pomaličky. Pomaly.
Tak ako rad borovíc pri mojom dome. Tak ako srny či medvede žijúce v lesoch
hneď za kopcom. Ja nechcem umierať 50 rokov, nechcem umierať ani deň. Vraj sa
človek dožíva priemerne 80 rokov, no umiera už v 25. Spočíva v tomto naša
inteligencia? Alebo sme bežali naspäť k štartu? Nenávidím tieto riadky.
Nenávidím tú silu, ktorá ma drtí z vnútra. Volám to bolesť. Bolesť zo straty
niečoho, čo sme nikdy nemali. Človek však nemôže stratiť to, čo ešte nenašiel
rovnako ako nemôže nájsť to, čo ešte nestratil. Bolesť nás robí ľuďmi.Takže, ak
je bolesť len fiktívna, ani my ľudia nie sme reálni.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára