Archív: Dramaťák niekde v rokoch 2011-2016
Kľačím na kolenách, ktorých ťarcha by sa dala porovnávať s váhou oblohy.
Moje utrpenie podobá sa Atlasovmu.
Zatínam zuby, vzpínam svaly.
Myšlienka na slobodu je mi na míle vzdialená a nikdy sa nepriblíži.
Cítim to utrpenie, žijem ním.
Zápach síry mi preniká do tela a rozlieva sa ním v pravidelných intervaloch rozleptávajúc moje vnútornosti.
Každá ďalšia vlna so sebou nesie nádych agónie.
Otváram oči, slzím krv.
Život opúšťa telo ako postupne uhorieva.
Zas a znova.
Trpké jazyky ohňa zo mňa sajú životnú energiu.
Nádej skuvíňa zovretá v bolestných kŕčoch.
Je to podobné ako keď bežíš po púšti sklených črepín a žeravých uhlíkov.
Nevidíš koniec a začiatok už dávno nie je tam, kde mal byť, pretože nič nie je také, aké si pamätáš.
Môžeš snívať o láske či šťastí, no všetko tu má svoju cenu.
Cenu tak vysokú, že znenávidíš aj to, čo si zvykol milovať.
Hovorí sa, že každá bolesť slabne časom.
To neplatí na mieste, kde čas je len bludnou ilúziou.
Si v nekonečnom kruhu, ktorého existencia nikdy nezačala a nikdy ani neskončí.
Trhám si vlasy a nechty zarývam do popolavej pokožky, ktorá väčšmi pripomína zvlieknutú kožu hada.
Zosušená a mŕtva.
Žiadnu bolesť však necítim.
Teda, nerozoznávam ju.
Je ich toľko.
Ruky premočené krvou vôbec nevnímam.
Akoby som mohla?
Horím zaživa a jediné, čo viem, je, že sa to nikdy neskončí.
Veď predsa to nikdy nezačalo.
Závidím sviečkam.
Je to obeť, ktorú som podstúpila s radosťou.
Predsa ma niečo také nezabije.
Ako by aj mohlo?
Je to nekonečný kruh, ktorého existencia nikdy nezačala a nikdy ani neskončí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára